Paraplegik Marián lyžuje, bicykluje, hrá hokej... Ale nechodí

Pondelok, 2014, september 1 8:00

6 0

Paraplegik Marián lyžuje, bicykluje, hrá hokej... Ale nechodí

K športu ho priviedli rodičia. Už ako malý neobsedel, skúšal všetko. Ako dvojročný stál na lyžiach, v piatich súťažil. „To boli zlaté časy. Nič som nerobil, len lyžoval a lyžoval,“ spomína juniorský a seniorský reprezentant v zjazdovom lyžovaní z Liptovského Mikuláša. Pred úrazom viedol štandardný život. Rozhodoval sa medzi vysokou školou a prácou inštruktora, na svahu bol aj dvesto dní v roku. Venoval sa freeridingu a cestoval po svete. Na snehu robil kúsky, pri ktorých sa niektorým tajil dych. Iní si ťukali po čele. Spadol, samozrejme, že spadol. Stokrát? Tisíckrát? Prežil stovky krkolomných pádov. Vždy len s odreninami. Do januára 2005. Vtedy mal dvadsaťpäť rokov. Nepríjemný pád sa skončil zlomeným hrudným a bedrovým stavcom a porušenou miechou.

„Mám plakať? Stalo sa. Zhoda okolností, možno únava z množstva ,odlyžovaných‘ dní. Gravitácia je peklo. Prvýkrát v živote som si niečo zlomil. Chrbticu. Vybavené. A pre istotu v Česku, kde ani kopce nie sú,“ konštatuje takmer bez emócií. Vraví, že to bol osud. Ostatní, že mu to zachránilo život, lebo na freeride by sa skôr či neskôr zabil. To počúval najčastejšie.

Keď sa prebral z narkózy, cítil, že je od pása dolu ochrnutý. Nechlácholil sa žiadnymi ilúziami. Depresiám sa úspešne vyhol. Väčšmi ho trápilo, ako jeho diagnózu paraplégia – ochrnutie dolných končatín – zvládnu rodičia a ako bude ďalej lyžovať. „Vtedy som mal viac energie bojovať ako teraz,“ hovorí Marián. Pomáhali mu rodičia, kamaráti, ale predovšetkým on sám. Návrat späť je dlhodobá záležitosť. Postupoval veľmi pomaly, krôčik za krôčikom pracoval na svojom zdravotnom stave. Hoci sa mu život v sekunde zmenil, snažil sa ostať pri športe.

„Život na vozíku si zdravý človek nevie predstaviť. Treba veľa plánovať a riešiť banality. Nie sú to len schody, problémy robia tie najzákladnejšie úkony vrátane toalety.“ Po úraze je veľmi dôležitá rehabilitácia. Každý deň má svoje pravidlá.

Priatelia mu pomohli zohnať kvalitný vozík a športové náradie. Pri návrate na svah mu podal pomocnú ruku Peter Matiaško, ktorý v Handlovej založil klub telesne postihnutých. Necelý rok po úraze si Marián sadol na monolyžu. K nej po čase pribudol kajak, ručný bicykel aj hokejka. Naďalej sa venuje freeride lyžovaniu a voľnému terénu. Patrí medzi piatich „sitski“ lyžiarov na svete, ktorí jazdia na najextrémnejších svahoch sveta s prevýšením väčším ako štyridsaťpäť percent.

„Keď ma chlapi vytiahnu v ‚kripel káre‘ na kopec, všetko materiálne je zbytočné. Voľnosť je pre mňa najväčším pôžitkom, treba byť však opatrný. Na monolyži je človek menej obratný na malom priestore, preto musím predvídať a byť väčšmi v strehu.“ Samozrejme, Marián nežije zo vzduchu. Je spolumajiteľom agentúry, ktorá sa zaoberá filmovaním a fotografiami z prostredia hôr. Ak nepracuje a nešportuje, pomáha postihnutým športovcom v občianskom združení, ktoré nesie jeho meno. Je aj ambasádorom nadácie, ktorá podporuje výskum v oblasti poranení miechy a zlepšenia kvality života pacientov pripútaných na invalidný vozík.

Dúfa, že raz bude chodiť? „Nevnímam to ako definitívu. Všetko sa vyvíja, aj liečba, a ja verím, že sa to niekam posunie. A raz bude aj liečba poranenia miechy jednoduchým lekárskym zákrokom.“ Hovoria mu, že je blázon, samovrah, iní ho chvália: Super, žiješ svoj život.

„Nerobím to pre obdiv, odsúdenie ani pre chválu Športujem pre seba, pre radosť, dobrý pocit. Ak to niekoho motivuje a pozitívne ovplyvní, je to úžasné,“ dodáva Marián.

Zdroj: pluska.sk

Pre kategóriu stránku

Loading...